DOBRÉ SRDCE

Gi-shawenjige - Ten, čo má dobré srdce - je meno, ktoré Indiáni kmeňa Ojibwe dali bielemu mužovi. Ten muž prišiel medzi nich z maličkej krajiny v Európe, zo Slovinska. Prišiel hlásať slovo Božie a liečiť.

Franc Xavier Pirc (Franz Pierz) sa narodil 20. novembra 1785 roľníckym rodičom v Godiči, pod Velikou planinou neďaleko Ľubľany. Vyštudoval v Ľubľane a stal sa kňazom. Päťdesiat rokov svojho života prežil v Kranjsku, kde pôsobil na rôznych miestach. Okrem toho, že bol farár, bol aj vynikajúci pomológ. V roku 1830 napísal knihu Kranjski vrtnar (Kranjski záhradník), ktorá sa považuje za prvú slovinskú knihu o pestovaní ovocia.

Irenej Frideriki Baraga (29 júna 1797 - 19 januára 1868) bol slovinský rímskokatolícky misionár v Amerike. Stal sa prvým biskupom v rímskokatolíckej diecézy Marquette v Michigane,  ktorú viedol po dobu 15 rokov. Jeho listy o misijnej práci boli publikované vo Viedni a inšpirovali otca Františka Xaviera Pierza k odchodu za oceán. 16. júna 1835 sa vzdal farnosti, rozpredal a rozdelil svoj majetok a odišiel do Ameriky.

18. septembra pricestoval do Detroitu s biskupom Reseom, ktorý ho pridelil na pomoc Baragovi v provinciách Veľkých jazier. Začal pracovať na misijnej stanici Arbre Croche v La Croix pri Michiganskom jazere. V lete roku 1837 získal dôveru rady starších a postavil nový kostol.  16. októbra 1837 tam pokrstil všetkých Indiánov svojej misie. O rok neskôr už ovládal algonkínsky jazyk a po stretnutí s Baragom a na jeho naliehanie, založil v roku 1839  na severovýchodnom brehu Horného jazera nové misijné  stanice Michipicoten a Okwanokisigong medzi Indiánmi kmeňa Ojibwe (niekedy pod menom Chippewa). O rok neskôr pribudla tretia misia - Fort Williams. Postavil tu kostol a školu, v ktorej učil Indiánov čítať a písať. Naučil ich kultivovať pôdu, pestovať zemiaky a iné plodiny a učil ich ovocinárstvo, s ktorým mal bohaté skúsenosti zo svojej domoviny. Postupne začali v osadách aj s chovom domácich zvierat. Osady boli stále viac sebestačné.

Čo však bolo pre jeho Ojibwejských zverencov najdôležitejšie, otec Pierz dokázal liečiť a uzdravovať. Jeho zázračná medicína - homeopatia, mala medzi Indiánmi veľký ohlas. Inšpiráciou pre mladého vikára Franca v Slovinsku bol slávny doktor Faust - Matevž Gradišek a je pravdepodobné, že bol aj jeho učiteľom, aj keď Pierz, ako vzdelaný muž, nemal problém dostať sa k akýmkoľvek homeopatickým štúdiám a knihám, ktoré boli v tej dobe dostupné v nemeckom jazyku. Svoje znalosti vo veľkom využíval práve na misii.

V roku 1842 sa Pierz vrátil do svojho prvého pôsobiska, na stanicu Arbre Croche, La Croix, kde zostal až do roku 1850. V liste biskupovi Reseovi napísal, že od jeho odchodu z  Arbre Croche v roku 1839 sa počet veriacich zvýšil o 956 duší. Každú jar navštívil aj misie pri Hornom jazere, aby videl, ako sa darí „jeho Ojibwejským deťom“.

Najväčšia skúška jeho schopností homeopata prišla v roku 1845, keď v Arbre Croche prepukla epidémia kiahní. Vírusy pravých kiahní boli v minulosti používané ako biologická zbraň a Američania s obľubou predávali Indiánom prikrývky nimi infikované. Dôsledky boli zvyčajne fatálne a vymierali celé dediny a kmene. Nie však v La Croix. Pierz, podľa jeho poznámok liečil svojich Indiánov pomocou sulfuru, beladonny a arsenica. Zomreli len dve deti. Aj v ďalších rokoch liečil misionár veľa chorých medzi Indiánmi, ako aj medzi osadníkmi, rozbíjajúc predsudky o neznámej medicíne. Lieky dostával vďaka sprostredkovateľskej činnosti Ludwig-Missionsverein (Ludwigová misijná spoločnosť) na podporu katolíckych misionárov v zahraničí, financovanou rodinou von  Wittelsbach a Bavorskou vládou. Druhým zdrojom podpory bola Leopoldinen-Stiftung (Leopoldínska spoločnosť) vo Viedni. Jeho meno bolo medzi východnými kmeňmi čoskoro pojmom. Gi-shawenjige bol vítaný v každej osade a pri každom táborovom ohni.

V roku 1851 bola v štáte Minnesota založená nová diecéza Sv. Paula. Prvý biskup Joseph Crétin vedel o otcovi Pierzovi a požiadal ho, aby sa pripojil k novej diecéze a pracoval medzi Indiánmi. Pierz prijal pozvanie, so súhlasom svojho biskupa odovzdal spravované misie svojim dvom asistentom a 18. júna 1852 odišiel do St. Paul.

Otcovi Pierzovi bolo pridelené misijné pole zahŕňajúce celú Minnesotu severne od Twin Cities. Založil si svoje sídlo v Old Crow Wing, postavil kostol, školu a prijal šiestich mladých misionárov. Potom venoval všetku svoju pozornosť Indiánom misií Crow Wing, Mille Lacs, Fond du Lac a Sandy Lake. Skutočne potrebovali celú jeho pozornosť, pretože  Siouxovia a Winnebagovia neustále bojovali. Ich spory zasahovali do civilizačnej práce misionára Pierza a preverovali jeho schopnosti mierotvorcu. Cestoval pešo medzi svojimi misiami a nosil na chrbte všetko čo potreboval. Siouxovia ho volali Tȟaŋníla owíŋža sápa (Starý muž v čiernom kabáte). Keďže ho vnímali ako muža veľkej duchovnej sily, občas mu ukradli ponožky, aby ich mohli použiť ako talizman proti reumatizmu. O tom, či aj medzi Siouxmi využíval otec Pierz homeopatiu nemáme žiadne záznamy. Pôsobil medzi nimi ale dvadsať rokov a iste im neraz pomáhal aj s rôznymi neduhmi. Sily mu však samému postupne ubúdali a posledné roky, ktoré v Amerike trávil, sa zdržiaval čoraz častejšie na misijnej stanici Crow Wing. 3. septembra 1873 vo veku 88 rokov sa zo zdravotných dôvodov navždy rozlúčil s Amerikou a vrátil sa domov. Usadil sa v Ľubľane, kde niekoľko rokov žil ako stály hosť arcidiecézneho kancelára. Zomrel vo veku 95 rokov, 22. januára 1880. Bol pochovaný na cintoríne sv. Krištofa v Ľubľane. Tento cintorín bol ale zničený po druhej svetovej vojne a umiestnenie pozostatkov otca Pierza nie je známe.

V Minnesote je po ňom pomenované mesto Pierztown (predtým Rich Prairie). V roku 1952 tu bola postavená Stredná škola otca Pierza. V meste St. Cloud pred nemocnicou sv. Clouda mu postavili pamätník. Pamätníky má aj doma v Kamniku a Podbrezje. Veľký pomník ale má postavený hlavne v srdciach Indiánov.

Podľa otca Jána Seliskara, ktorý poznal Pierza v posledných rokoch: „Prítomnosť pre neho bola prázdna; nevedel o svojom okolí. Často si zavolal drožku a požiadal kočiša, aby ho vzal do Wabashy alebo na nejakú indiánsku misiu. Po niekoľkých minútach jazdy sa  uspokojil, pretože si už nepamätal kam to chcel ísť. Svoju pamäť a svoju myseľ nechal medzi červenými mužmi. Pamätám si ho takto. Starý misionár, sklonený váhou rokov kráča po uliciach Ľubľany, ale jeho duch zjavne putuje po amerických lesoch.“

Mgr. Milan Trojanovský