Hrad Hmeljnik leží v Slovinsku, v Dolnom Kraňsku na kopci nad obcou Karteljevo a je jasne viditeľný z údolia a diaľnice Ľubľana - Bregan. Je to ruina, ale ruina so zaujímavým príbehom jednej výnimočnej ženy.
Hrad sa prvýkrát spomína v písomných prameňoch v roku 1217, ale o jeho prvých majiteľoch sa toho veľa nevie. Začiatkom 14. storočia ho vlastnil rod Hopfenbach, ktorý ho nechal prestavať v gotickom slohu. Ďalšími majiteľmi boli Auerspergovci, ktorí dobudovali renesančné krídlo a potom Zeidlerovci. V roku 1872 hrad kúpil Ernest Baron Perglas a v roku 1876 ho predal Franzovi, Baronovi Wamboldtovi von Umstadt. Franz bol milovníkom koní a túžil mať vlastný chov Lipicánov. A kde inde, než v mieste ich pôvodu, v Slovinsku (vtedy Rakúska monarchia). Franz, Baron von Wamboldt sa sem presťahoval z Nemecka aj so svojou manželkou. Volala sa Maria Antonia Balbina von Falkenstein, Wamboldt von Umstadt. Miestni ju ale volali jednoducho - barónka.
Mária sa narodila 8. septembra v roku 1848. Ako dvadsaťročná sa vydala za Franza. Pre jej život bol dôležitý liečebný pobyt v lukratívnej Lutze -clinic v Köthene, čo bola najväčšia homeopatická klinika na svete. Tam sa zoznámila s nemeckým lekárom Arthurom Lutzeom a jeho prácou a dostala sa k učeniu Samuela Hahnemanna -k homeopatii. Tejto liečebnej metóde sa čoskoro začala venovať sama. O jej homeopatických začiatkoch v Nemecku nevieme nič. O niekoľko rokov neskôr si však barónka znalosti o homeopatii priniesla z Nemecka do Slovinska, na hrad Hmeljnik. Tu, na starodávnom hrade na kopci, sa venovala homeopatii až do svojej smrti. Stala sa úspešnou liečiteľkou, za ktorou prichádzali stovky ľudí. Väčšina jej pacientov pochádzala z okolia hradu Hmeljnik -Karteljevo, Pristava, Selo pri Zagorici, Gorenje a Dolenje Kamenje, Dobrava, Daljni Vrh, Jagodnik, Nova Gora, Trebelno a podobne. Všetky obce sa nachádzajú v okruhu 15 km okolo hradu, čo znamenalo dôjsť pešo do Hmeljnika za pár hodín. Na rozdiel od iných homeopatov tej doby, ktorí pôsobili aj v oblasti dnešného Slovinska, máme o činnosti barónky jasné dôkazy.
V roku 1983 boli písomnosti z pozostalosti panstva Hmeljnik vrátené z Rakúska do Slovinska a sú dnes majetkom Štátneho archívu Slovinskej republiky. Súčasťou zachovaných dokumentov rodiny Wamboldt je aj jeden zápisník barónky Marie von Wamboldt. Jedná sa o podrobné záznamy o jej homeopatickej praxi. Jej poznámky sú cenným zdrojom, pretože poskytujú informácie o jej vedomostiach o homeopatii a zároveň aj o jej pacientoch. Prvý záznam je z 15. decembra 1906 a posledný z 27. októbra 1914. Vzhľadom na dátum prvého zápisu sa predpokladá, že podobných zápisníkov bolo viac. Zápisník je písaný v nemčine a obsahuje asi tisíc záznamov liečenia ľudí a zhruba sto záznamov liečenia ošípaných miestnych chovateľov. Majúc na pamäti, že niektoré listy boli vytrhané a niektorí z pacientov boli u barónky viackrát, môže byť konečné číslo podstatne vyššie, preto tie približné čísla. Ak existoval ešte jeden podobný zápisník a za predpokladu, že barónka začala s homeopatiou niekedy v deväťdesiatych rokoch je to aj viac než pravdepodobné, dostali by sme sa k číslu okolo dvetisíc pacientov. To je naozaj úctyhodné.
Motívy ľudí, ktorí prichádzali za barónkou boli jasné. Liečila zadarmo a pomohla tam, kde si klasickí lekári nevedeli rady. Je ťažké s istotou povedať, aké boli motívy barónky, snáď boli súčasťou jej „charitatívnej“ činnosti, ktorá akosi patrila k šľachtickému stavu. V každom prípade jej to zabezpečilo popularitu, úctu a obľúbenosť u bežných ľudí. Jej šľachtický stav jej zas zabezpečil imunitu pred úradmi, alebo krokmi neprajníkov, ktorých si svojimi úspechmi isto vytvorila.
Aké choroby liečila u ľudí sa môžme len domnievať, alebo sa pokúsiť odhadnúť to z jej zápisov. Barónka, ako správna homeopatka nediagnostikovala - nenapísala, o čo ide, ale ako je to pri homeopatickom vyšetrení zvykom, zaznamenala iba výzor, príznaky a pocity pacienta. V prípade, že jednotlivci predtým navštívili lekára, napísala aj lekársky posudok alebo diagnózu. Takých je ale v zápisníku pomerne málo.
Každý záznam v jej notese obsahuje dátum návštevy, priezvisko a meno pacienta, bydlisko, vek, príznaky choroby, predpísané lieky a spôsob použitia. Ak rovnaká osoba bola u barónky opakovane, pripísal sa jej dátum návštevy a poznámka o zdravotnom stave po užití predpísaných liekov.
Úplne rovnako barónka postupovala aj pri ošípaných. To, že ošetrovala ošípané, bolo pravdepodobne z dôvodu vysokého hospodárskeho významu chovu ošípaných pre malých roľníkov Dolenjska pred prvou svetovou vojnou. Ako sa k tomu dostala? Ťažko povedať. Ľudia, ktorí za ňou prišli boli spokojní, lebo im pomohla a tak sa asi jedného dňa niekto opýtal, či by nepomohla aj jeho chorému zvieraťu. No a treba si tiež uvedomiť, že veterinárnych lekárov bolo v tej dobe veľmi málo, zvyčajne boli ďaleko, centralizovaní okolo veľkých miest a samozrejme boli drahí. Roľníci sa na barónku obrátili s prosbou o pomoc, keď si všimli poruchy príjmu potravy (ošípané nejedli, jedli príliš málo, jedli iba nejaké krmivo alebo pri normálnom jedle nezvyšovali hmotnosť). Požiadali ju o lieky, keď ich ošípané mali tráviace poruchy (zápcha alebo hnačka, kŕče žalúdka), keď boli indolentné, mali dýchacie ťažkosti, zmeny teploty, zmeny na koži (vyrážky, vredy) a podobne. Jeden príklad z jej zápisníka pre zaujímavosť (bez uvedenia mena majiteľa):
14. januára 1907, ošípané pána ...z Trebelna,
ošípané nejedli, hnačka, kŕče žalúdka, už to trvá tri dni,
ošetrené liekom Arsenicum Album a Calcarea Carbonica
19. januára 1907 sa majiteľ ošípaných vrátil, stav ošípaných sa zlepšil, dostal rovnaké lieky.
S najväčšou pravdepodobnosťou liečila barónka aj manželových lipicánov, záznamy však chýbajú.
Koncom 19. a začiatkom 20. storočia sa v Slovinsku používali homeopatické lieky domácich výrobcov (napr. Mayrova lekáreň U zlatého jeleňa a Trnkoczyho lekáreň v Ľubľane), barónka si ale podľa zachovaných dokumentov objednávala lieky z Nemecka od Lutzeho. Používala najčastejšie trinásť homeopatických liekov. Arsenicum, Calcarea Carbonica, Bryonia, Belladonna, Nux Vomica, Apis, Aconitum, Rhus Toxicodendron, Mercurius Solubilis, Chamomilla, Pulsatilla, Arnica a China.
Maria Antonia Balbina von Falkenstein, Wamboldt von Umstadt zomrela 20. novembra 1915. V pamäti miestnych zostala dlhú dobu zapísaná ako „velikodušna baronica“. Prekladať netreba.
A čo hrad Hmeljnik? Posledným hradným pánom bol syn Franza a Marie, Philip Hugo, barón Wamboldt. Philip Hugo pokračoval v chove lipicánov, bielych aj čiernych lipicánskych línií. Vychovávala a trénovala ich hlavne jeho dcéra, barónka Ana Maria Georgine Hubertine Wamboldt von Umstadt, ktorú ľudia volali „baronica Anni“. V roku 1938 prevzala od svojho otca aj hrad a statok Hmeljnik. Darilo sa jej ale len krátko. V marci, v roku 1942 barónka Anni s veľkými ťažkosťami zachránila svojich Lipicánov pred blížiacou sa frontovou líniou. Lipicáni z Hmeljniku boli s podporou nemeckých úradov v Ľubľane na vlaku premiestnení do Frischau (Břežany) v Českej republike, kde mala rodina svoje majetky. Ani to však Anne nepomohlo, pretože v rámci americkej akcie Cowboy boli tieto kone, ako aj stovky ďalších v roku 1945 „zachránené“ americkou armádou a prevezené do USA. Toľko k osudu ušľachtilých koní baróna von Wamboldt.
A tu sa končí aj príbeh rodiny Wamboldt v Slovinsku. V máji 1942 bol hrad Hmeljnik vyplienený slovinskými partizánmi a barónka Anni si zachraňovala holý život útekom. Na nádvorí hradu spravili „bojovníci za slobodu“ kopu z kníh hradnej knižnice a zapálili ju. Pri tomto čine sa chytila aj strecha hradu. V marci 1945 sa na požiarom poškodenej budove vyzúrilo americké letectvo, ktoré objekt označilo ako strategicky dôležitý bod nepriateľa (zrejme preventívna akcia pri operácii Cowboy). Niekoľko amerických bômb a nespočetné množstvo dávok z guľometov dokonalo skazu.
Filip Hugo, barón von Wamboldt zomrel v roku 1946 v Regensburgu. Anni v roku 1986 vo Švajčiarsku. Po vojne v roku 1948 boli ruiny kedysi krásneho hradu Hmeljnik vyťažené na stavebný materiál a zničené najdôležitejšie časti stredovekého hradného jadra. Jeden z najstarších slovinských hradov, ktorý odolal obliehaniu Turkov a prestál stáročia, padol za obeť negramotnému barbarstvu partizánov a armády „osloboditeľov“. V roku 1999 bola prijatá vyhláška vyhlasujúca hrad Hmeljnik za kultúrnu pamiatku národného významu. Čaká sa na jeho reštaurovanie.
Mgr. Milan Trojanovský
